Ste jedinečné, odkazuje dievčatám plus-size modelka Kristína Kúdelová

Filoména Ághová

Mnohé dievčatá snívajú o kariére modelky, o mólach, na ktorých budú predvádzať najnovšie kúsky, a o foteniach, na ktorých sa budú usmievať do objektívu. Kristína Kúdelová je úspešná slovenská plus-size modelka, ktorá žije a študuje v talianskom Miláne. O jej ceste k modelingu, o tom, aké sú požiadavky na plus-size modelky, a o tom, ako získať zdravé sebavedomie, nám porozprávala v nasledujúcom rozhovore.

Veľa dievčat sníva o modelingu, ale len pár z nich sa odváži poslať svoje fotky do nejakej agentúry. Aký je tvoj príbeh? Poslala si fotky ty sama alebo ťa niekto „objavil“ na ulici?

Ani jedno, ani druhé. Pravda je taká, že môj bývalý priateľ poslal svoje fotky do agentúry a rozhodol sa poslať aj moje. Vtedy bola agentúra Mix Model Management jediná na Slovensku, ktorá prijímala aj plus-size modelky. Dopadlo to tak, že sa nakoniec ozvali iba mne.

Ako reagovali tvoji rodičia a kamaráti, keď sa dozvedeli, že z teba bude modelka? Nemali predsudky?

Zo začiatku to nebolo vôbec jednoduché. Moja mama zastávala názor, že modelky môžu robiť len veľmi chudé dievčatá, a preto nemá zmysel, aby som sa o to pokúšala ja. Už v tej dobe som bola plus-size. Môj ocino je zase názoru, že všetko treba vyskúšať, a preto hneď povedal: „Podpíšeme to a uvidíme.“ Moje prvé fotenie však nebral nikto vážne. O niečo neskôr ma zavolali do Telerána (ranná šou televízie Markíza, pozn. red.), kde sa pýtali na rôzne veci ohľadom plus-size modelingu. Vtedy mi začalo písať veľa kamarátov, že ma videli v telke a že čo tam robím. Veľa ľudí o tom vôbec nevedelo, pretože som nechcela, aby si zo mňa uťahovali.

Keby si nebola modelka, kde by si dnes pravdepodobne bola?

Ja som mala dva sny, keď som bola malá. Prvý bol, že som chcela byť veterinárkou. No zistila som, že mi pohľad na krv nerobí dobre. Som ten typ, ktorý viac plače pri filme, kde zomiera nejaké zviera, ako pri filme, kde zomiera človek. Mojím druhým snom bolo študovanie jazykov. V Taliansku existuje odbor, ktorý sa na Slovensku nevyučuje, a to sú európske jazyky a literatúra. Vybrala som si nemčinu a ruštinu. Ja ale veľmi verím v osud, preto som presvedčená, že som tam, kde mám byť.

Koľkými jazykmi teda hovoríš?

Po slovensky, po anglicky, po taliansky, po nemecky a po rusky. S angličtinou je to v Taliansku zaujímavé, pretože tu takmer nikto nevie po anglicky. Keď poviem niečo v angličtine, všetci sú prekvapení a chvália ma. Keď vie niekto na Slovensku po anglicky, nie je to žiadnym prekvapením. Najradšej hovorím asi po taliansky, pretože taliančina je veľmi ľubozvučný jazyk.

Venuješ sa skôr klasickým prehliadkam na móle alebo fotomodelingu? Ak obidvom, čo z toho ťa viac baví?

Prehliadky som mala hlavne na Slovensku a v Taliansku sa venujem najmä foteniu. S prehliadkami je to tak, že sa na ňu pripravuješ celý deň, učíš sa chôdzu – choreografiu, maľujú ťa a češú a samotná prehliadka pre teba trvá asi päť sekúnd. Na foteniach sa mi páči to, že sú menej stresujúce, všetci sú uvoľnení a samotné fotenie je veľmi príjemné.

Keď fotíš v nejakom kúsku oblečenia alebo máš na sebe šperky od nejakej značky, máš niekedy chuť si tie veci aj kúpiť? Resp. inšpiruje ťa štýl obliekania, v ktorom fotíš?

Určite áno. Hlavne teraz, keď žijem v Taliansku. V Taliansku je veľmi rôznorodá móda. Naposledy som fotila pre jednu športovú značku a legíny, ktoré som mala na sebe, stáli 200€, čo je skutočne veľa. Mali ale taký skvelý materiál, že keby som bola typ človeka, ktorý rád míňa na oblečenie, tak by som si ich určite kúpila. Ja ale radšej míňam peniaze na cestovanie.

Pre aké značky si už fotila?

Na Slovensku tie značky nie sú také známe, pretože sú to predovšetkým talianske značky. Ale napríklad v Nemecku som fotila pre značku Bonprix, ktorú veľa ľudí na Slovensku pozná.

Je nejaká značka, s ktorou by si raz chcela spolupracovať?

Odvtedy ako žijem v Taliansku, tak som si veľmi zamilovala značku Dolce & Gabbana. Ich oblečenie je vždy pestré a kvetinové a mne sa to veľmi páči.

Stalo sa ti niekedy, že ťa ľudia spoznali na ulici?

V Bratislave sa mi to stalo. Myslím si, že tým, že často robím rozhovory a bola som aj v Teleráne, tak si ma ľudia začínajú viac všímať. Napríklad sa so mnou chceli odfotiť dievčatá, ktoré ma stretli v Starom meste v Bratislave.

Existujú pre plus-size modelky nejaké stanovené miery, ktoré potrebujú mať na to, aby prerazili, aby sa uplatnili?

Asi skôr nie. Existujú klienti, ktorí hľadajú štíhlejšie modelky a iní zase plnšie. Ja mám skúsenosť takú, že čím som mala väčšiu veľkosť, tým som mala viacej ponúk. Keď som ale mala veľkosť 40, skoro nikde ma nechceli zobrať, pretože som bola „na hrane.“

Zmenil sa názor na plus-size modeling odvtedy, ako si s touto kariérou začala?

Áno, a veľmi. Keď som začínala ja, tak sa ešte „väčším“ modelkám hovorilo moletky a tieto moletky fotili v oblečení, ktoré bolo viditeľne pre staršiu kategóriu. Dnes je to už inak. Hlavne v Amerike sa väčšina žien snaží napodobniť Kardashian rodinu, a preto vidíš aj na Instagrame rôzne tipy, ako si zmenšiť pás a zväčšiť boky a zadok. Teraz sa z toho stala móda, krivky sa ľuďom páčia. Takže vlastne plus-size modelky fotia kolekciu väčšieho oblečenia, ktoré je však vhodné pre mladšie kategórie.

Aký názor panuje na Slovensku, ktoré je takpovediac stále konzervatívnejšie než iné krajiny?

Je to zaujímavé. Keď Intimissimi (značka spodnej bielizne, pozn. red.) pridá na svoj taliansky Facebook fotku plus-size modelky v ich spodnej bielizni, komentáre pod fotkou sú veľmi pekné. Napríklad „wau, konečne dievča s krivkami“ alebo „je super vidieť dievča s veľkými prsiami“. Ale keď si pozriem slovenskú stránku danej značky a rovnakú fotku, tak čítam skôr urážlivé komentáre.

Keď som si pozerala tvoje fotky na stránkach tvojej agentúry, zdalo sa mi, že si akoby hrdá na svoje krivky a užívaš si svoju ženskosť, vyzerala si veľmi sebaisto. Je to tak?

Podľa mňa je veľký rozdiel byť sebaistá a byť namyslená. Každý človek má v sebe niečo pekné. Keď mne niekto napríklad povie, že som pribrala, tak sa snažím hovoriť si, že som to stále ja a som jedinečná. Neexistuje na svete nikto iný, kto vyzerá ako ja. To je zároveň aj moje motto, ktoré zvyknem hovoriť aj iným: „Ste jedinečné.“ Vedomie, že medzi ôsmimi miliardami ľudí nevyzerá nikto ako ja, mi pomohlo získať sebavedomie.

Bolo to tak vždy? Vždy si bola sebavedomá alebo si musela prejsť určitú cestu, aby si sa vedela prijať taká, aká si?

Pravda je, že ja som nikdy veľmi neriešila, koľko vážim, uvedomovala som si, že sú aj dôležitejšie veci. Nikdy som nedržala diétu alebo niečo podobné. Po rozchode s mojím priateľom som neplánovane schudla desať kíl a aj keď mi všetci odrazu hovorili, ako dobre vyzerám, ja som sa necítila dobre. Až keď som sa prechádzala v Miláne a videla skutočne rôzne typy ľudí, tak som si uvedomila, že všetci sme takí, akí sme.

Ktorá časť tvojho tela je tvoja najobľúbenejšia?

Ako prvé mi napadli prsty na nohách. Veľa ľudí má ukazovák na nohe dlhší ako palec a ja ich mám všetky zarovno. Je to vtipné, ale hovorí mi to skutočne veľa ľudí. Ale to ti hovorím len zo žartu. Najradšej mám na sebe asi fakt, že aj keď som plus-size modelka, tak mám pomerne dosť svalov, a potom ešte moje pery. Keď som bola malá, tak som za ne bola šikanovaná, spolužiaci mi hovorili, že vyzerám ako kačka. Hanbila som sa. Jedna pani mi ale povedala, že nemám byť smutná, lebo raz mi moje pery budú všetci závidieť. Teraz je bežné, že si baby nechajú „pichať“ pery a mňa sa dosť ľudí pýta, či ich mám „napichané“ alebo či mám botox, a ja môžem hrdo povedať, že sú moje.

Čo by si odkázala dievčatám, ktoré majú nejaké to kilo navyše a trápia sa pre to?

Dôležité je si uvedomiť, že v živote sa stretnete s dôležitejšími problémami než sú kilá navyše. Skúste si povedať, že v dnešnej dobe je trendy mať väčší zadok a boky. Krivky má každý rád. Konečne prišla doba, keď ľudia akceptujú aj ľudí, ktorí sú trochu iní ako ostatní. Tak to využite. Tým, že ste iné, ste jedinečné.

„Sebeláska není přímá čára. Je to křivka nahoru a dolů,“ říká v rozhovoru pro Dobrý zprávy twerk instruktorka Samira. Rozhovor s ní čtěte v tomto článku.

Foto: Mix Model Management, Kristína Kúdelová