Kde bolo tam bolo, za troma horami a troma ľadovcami, bola raz jedna ľadová krajina a v tej krajine žil ľadový medveď. No nebol to len hocijaký ľadový medveď – miesto čierneho ňufáku mal ňufák ružový, skoro až biely. Volal sa Kallik a bol to najmilší medveď na svete. Rád sa prechádzal po svojej krajine a sledoval vločky snehu, ako sa mu roztápajú na ňufáku. Tiež sa veľmi rád potápal.
Na kraji ľadovca, kde Kallik býval, vytvoril ľad šmykľavku a na tej sa Kallik šmýkal niekedy aj celý deň. Pri dopade do vody sa snažil o to, aby sa voda rozprskla čo najviac. Bola to jeho obľúbená hra. Občas sa k nemu pridali ostatné medvede, sledovali, ako sa šmýka, a potom ho skúšali napodobniť.
Obdobie roka sa postupne schyľovalo k zime a Vianociam. Hoci v ľadovej krajine snežiť neprestalo celý rok, zimné mesiace boli magické v tom, že keď bola čistá obloha, bolo na nej občas vidieť nádhernú polárnu žiaru, ktorá niekedy trvala hodiny. Svietila všetkými odtieňmi dúhy a odrážala sa od ľadu, ktorý sa rozprestieral po celej krajine.
Občas sa okolo krajiny prehnali psí ťahači, ktorí zastali na rýchlu prestávku. Psí ťahači vyzerali ako vlci, ale boli huňatí a mali jasné modré oči. Keď sa ich zvieratká pýtali, čo je polárna žiara, vždy im odpovedali: „To je preto, aby soby videli cestu, ktorá ich privedie k deťom na Vianoce, aby dostali všetky darčeky načas.”
V jeden krásny večer sa Kallik rozhodol, že sa pôjde zase šmýkať. Bol to presne ten deň, keď sa rozprestrela nádherná fialová polárna žiara cez celé nebo.
Keď sa však prvýkrát ponoril do tmavej vody, v tme niečo zbadal. Na dne oceánu sa niečo odrážalo od svetla žiary. Kallik sa ponoril hlbšie, zabral svojimi obrovskými labami, kým sa nedostal až k tomu, čo ho zaujalo.
Na spodku pod kameňom ležal perlový náhrdelník. Jeho dúhové odlesky žiarivo prenikali cez tmavú vodu. Kallik bol náhrdelníkom taký očarený, že bez váhania natiahol labu a dvihol ho zo dna. Potom sa vynoril, posadil sa na breh a sledoval, ako sa v náhrdelníku odráža svetlo.
Teraz, keď bol priamo pod žiarou, náhrdelník vyzeral takmer ako čarovný. Bol taký dlhý, že ho bez problémov šesťkrát obmotal okolo svojej laby a zamieril s ním domov.
Od toho dňa sa Kallik bez perál nepohol. Už keď ráno otvoril oči, kontroloval, či nezmizol, a miesto šmýkania trávil celé dni tým, že čakal na to, kým príde polárna žiara, aby mohol vidieť všetky nádherné odlesky, ktoré perly mali. Keď prišli najbližšie psi-ťahači, ani sa na nich nepozrel. Všetky zvieratká sa rozbehli, aby psov pozdravili a spýtali sa ich na novinky o soboch, zbehli sa okolo nich polárne líšky, medvede, ba dokonca aj polárne ovečky, ktoré boli celý rok skryté v podzemí, aby sa chránili pred zimou. Len Kallik ostal sám sedieť na brehu, ďaleko od celej skupiny, a pozeral na svoje nádherné perly. Keď sa ho prišli ostatné medvede spýtať na to, čo robí, len im ukázal perlový náhrdelník a usmial sa.
Dni ubiehali a pomaly sa blížili Vianoce. Všetci sa začali pripravovať, líšky vymetali svoje domčeky dlhými chvostami, medvede pomáhali zvieratkám s opravou striech a nosením dreva. Všetky ovečky sa nahnali do lesa, aby vybrali ten najkrajší strom v celej krajine. Keď ho vybrali, ukázali ho medveďom, a tí im ho pomohli preniesť do stredu krajiny, priamo medzi domčeky všetkých zvieratiek. Polárne králiky doniesli drevené ozdoby, ktoré pozbierali zo všetkých domčekov, a pomáhali ovečkám s ozdobovaním zasneženého stromčeka. Skákali tam, kde ovečky nedosiahli, a tam, kde bolo privysoko aj pre nich, sa hneď zbehli lasice, ktoré sa vyšplhali až navrch.
Všetky zvieratká sa tešili. Stále tam ale chýbala jedna vec – ľadový medveď Kallik, ktorý miesto príprav ostal sedieť na svojom obľúbenom mieste. Váľal sa na bruchu a popritom skúmal perly, ktoré nabrali nové odtiene, keď sa do ružovej polárnej žiary začalo svetlo lámať a postupne prechádzalo do zelenej. Zelenú na svojom náhrdelníku ešte nevidel a netrpezlivo čakal, kým obloha úplne zozelenie.
Zvieratká toho mali dosť. Kallik im chýbal. Čas preletu sobov sa blížil a nechceli, aby to zmeškal. Keď si večer sadli pod ešte nedozdobený stromček, začali všetky dumať o tom, čo urobia s medveďom a jeho perlami.
„My sme šikovné,“ ozvali sa biele lasice, „keď príde noc, vieme náhrdelník zobrať a ukryť.“
„Keď to spravíte, medveď Kallik bude veľmi smutný,“ povedal na to králik, „musíme vymyslieť niečo iné.“
„Kallik by ho mohol darovať niekomu ako darček,“ ozvala sa líška, „perly by na mojom chvoste odrážali žiaru veľmi pekne. Určite by sobov privolali až k nám.“
V momente, keď počula ovečka Jasper slovo soby, v hlave sa jej rozžiarila žiarovka.
„Už viem préésne, ako to urobíme,“ povedala rozhodne a postavila sa pred dumajúcu skupinu, „všéétci ma počúvajtéé.“
Nad ľadovou krajinou začalo večer pred Vianocami snežiť. Polárna žiara bola ešte silnejšia ako deň predtým, až by si jeden pomyslel, že svieti pre vianočnú náladu. Cez sneh ju ale s postupom hodín prestalo byť vidno.
Kallik sa podvečer na chvíľu ponoril do vody pod ľadovcom. Už neskočil tak, ako by to spravil predtým, lebo sa bál, že ľadovec náhrdelník oškrie alebo roztrhá. Miesto toho sa opatrne zosunul z okraja ľadovca a namočil sa až po svoj ružový ňufák. Plával hneď vedľa ľadovca a občas ponoril hlavu, aby skontroloval svoj náhrdelník. Hoci prestalo snežiť, stále bolo príliš tmavo na to, aby bolo vidieť polárnu žiaru.
„Kallik!“ zvolal na neho ktosi, keď mal práve ponorenú hlavu vo vode. Rýchlo ju dvihol a pozrel na návštevníka.
„Ahoj, Jasper,“ pozdravil zasneženú ovečku, „prišiel si si zaplávať?“
„Kallik, dobre viééš, že plávať v ľadovej vode nesmiéém. Moja vlna nie jéé taká teplá, ako tvoja srsť.“
„Potom si sa prišiel pozrieť na môj nádherný perlový náhrdelník, však?“ odfučal si Kallik spokojne. „Teraz ti ho ale ukázať neviem. Obloha je príliš zatiahnutá a polárnu žiaru nevidno.“
„Kallik, potrebujeméé tvoju pomoc,“ zabékala ovečka Jasper, „soby nenájdu cestu séém. Stratili sméé zlatú reťaz na stromček. Teraz budú celéé Vianocéé prééč,“ zaplakala ovečka smutne.
To s Kallikom pohlo. Na Vianoce nepomyslel, odkedy našiel svoj náhrdelník, no teraz si uvedomil, čo musí spraviť. Soby musia nájsť cestu k ľadovej krajine. Ak ju nenájdu, celé Vianoce môžu skončiť ako katastrofa.
Musel tomu zabrániť.
Vynoril sa rýchlo z vody a s výrazom rozhodnosti vykročil smerom k stromčeku.
Všetky zvieratká už sedeli na svojich miestach a sledovali Kallika, ako zo seba otriasol ľadovú vodu a pribehol k stromčeku.
„Lasičky, musíte mi pomôcť,“ povedal Kallik a odopol náhrdelník zo svojej laby, „potrebujem, aby ste chytili náhrdelník za jeden koniec a natiahli ho až k hviezde na vrchole stromčeka. Náš stromček musí mať reťaz.“
Lasice s úsmevom prikývli, pricupotali ku Kallikovi a spoločnými silami mu pomohli s omotaním náhrdelníka okolo stromčeka. Kým dobehli k úplnému vrcholu, obloha začínala byť stále čistejšia a čistejšia. A kým zbehli naspäť dolu, aby mu pomohli s prichytením spodnej časti k stromčeku, začali žiariť prvé lúče zelenej polárnej žiary.
Boli to najjasnejšie lúče, aké zvieratká videli. Svetlo odrážajúce sa z perál ožiarilo celú krajinu, odrážalo žiaru od ľadových domčekov a nechávalo odlesky na zvieracích kožúškoch.
Bolo to také krásne, že to všetky zvieratká očarilo. Sediac pod stromčekom, Kallik sledoval výsledok svojho diela a došlo mu, že krásu svojich perál si dokáže vychutnať oveľa viac, keď sa s ňou môže podeliť.
„Kallik,“ ozval sa odrazu niekto spoza stromčeka. Keď medveď vykukol, zbadal celý psí záprah. Tentoraz však nemali postroj. Prehovoril na neho veľký vodca, obrovský pes Kodi, ktorý mal na rozdiel od ostatných oči také jazmínovo žlté, až by si ho niekto z diaľky skutočne poplietol s vlkom.
„Líšky večer pribehli k našim domovom a povedali nám o tom, čo sa stalo. Báli sme sa, že Vianoce nebudú. Za tvoju ochotu pomôcť svojim kamarátom a zachrániť Vianoce sme sa rozhodli darovať ti našu rolničku.“
S tými slovami podal Kallikovi rolničku, ktorú mal sám zavesenú na krku. „Táto rolnička je pre nás symbolom pocty a slúži každému z našej svorky. Keď sa jeden z nás stratí, podľa jej zvuku ho stále dokážeme nájsť. Teraz patrí tebe a bude navždy symbolom toho, že si sa rozhodol byť rovnako nápomocný, ako sú psie svorky. Kedykoľvek budeš potrebovať pomôcť, stačí ňou zazvoniť.“
Kallik si s hrejivým pocitom vnútri nasadil rolničku na krk a spokojne si zabručal. „Táto je kovová,“ povedal šťastne, „môžem sa s ňou šmýkať, koľko chcem, a nemusím na ňu dávať pozor tak ako na perly. Ďakujem.“
„Všéétci pozrite horéé!“ zabečala odrazu ovečka.
Cez zelenú polárnu žiaru sa vzduchom čosi blížilo.
„To sú soby!“ vykríkol králik. „Našli nás!“
A takto pomohol medveď Kallik zachrániť Vianoce. Perly ostali v škatuli, kde budú uložené až do postavenia nového stromčeka. Kallik sa zase začal hrávať so všetkými zvieratkami a tie sa dodnes boja momentu, keď si všimne, že od striebornej rolničky sa tiež odráža polárna žiara.
Autor: Michaela Olexová
Víte, že z redakce Dobrých Zpráv píše povídky také redaktor Lukáš Ždan? Tu poslední o shánění vánočního stromečku si můžete přečíst zde.
Foto: hashtaglegend.com, truitycu.org, spectacularnwt.com
Ilustrácia: Magdaléna Kramperová
