Sedím v aute na strane spolujazdca a pozerám von na cestu, ktorá rýchlo ubieha za oknom. Netrpezlivo odpočítavam každú minútu, ktorá prešla, a hádžem pritom nespokojný pohľad na navigáciu, ktorá do nášho príchodu ukazuje ešte dobrých dvadsať minút. Normálne si cestu autom i ubiehajúcu krajinu za oknom nesmierne užívam. Ale nie dnes. Dnes chcem byť v cieli svojej cesty čo najskôr, pretože viem, čo na mňa čaká – premietanie filmu Harry Potter a Tajomná komnata v sprievode orchestra!
Premietanie prvého dielu Harry Potter a Kameň mudrcov v sprievode živej hudby sa uskutočnilo minulý rok v priestoroch NTC arény v Bratislave a zožalo obrovský úspech. Nie je sa teda čomu diviť, že sa pokračovanie obľúbenej kúzelníckej série odohrálo aj tento rok. Film bol premietaný na plátne v širokom rozlíšení v hudobnom sprievode 90-členného Symfonického orchestra Slovenského Rozhlasu pod taktovkou Ernsta van Tiela. Spoločne sa pokúsili priviesť k životu dych-berúce skladby z pera svetoznámeho Johna Williamsa pre široké slovenské publikum. Americký skladateľ zložil piesne k niekoľkým ďalším svetoznámym filmom, ako sú napríklad Jurský park, Hviezdne vojny, Indiana Jones či Schindlerov zoznam. Tohtoročný koncert sa v predpredaji tešil takej obľube, že okrem pôvodného večerného predstavenia o 19-tej hodine muselo byť pridané ešte jedno predstavenie o 13-tej hodine.
Do bratislavskej NTC arény prichádzame s veľkým časovým predstihom. Ešte aby nie. Ani za nič by som si predsa nenechala ujsť sprievodný program, ktorý organizátori podujatia pripravili pre filmových nadšencov. Po kontrole lístkov už vchádzame do budovy plné očakávania. Ako prvé sme si odložili všetky naše veci do priestorov šatne a následne sme mohli konečne začať nasávať magickú atmosféru. Celá vnútorná chodba je vyzdobená v štýle skutočnej rokfortskej chodby so všetkým, čo k tomu patrí. Zo stropov visia erby jednotlivých fakúlt i školy. Ľudia v tematických kostýmoch sa fotia pri zhotovených foto-stenách, chytajú do rúk pripravené rekvizity a nadšene pózujú. Na úplnom začiatku chodby sa vytvára čoraz dlhšia rada do obchodíku s všemožnými suvenírmi, od malých kľúčeniek a magnetiek, cez fakultné šály až po drahé zberateľské kúsky. Na opačnej strane je zase zhotovený provizórny bar, ktorý okrem klasických nápojov a občerstvenia ponúka na predaj aj čokoládové žabky či fazuľky každej chuti.
Čím sa blíži začiatok premietania, tým problematickejšie je vôbec prejsť skrze pribúdajúce davy ľudí. Po niekoľkominútovom predieraní sa to vzdávame a vydávame sa hore schodmi nájsť naše sedadlá. Sedíme na tribúne, približne v strede s priamym výhľadom na plátno a pódium s niekoľkými už dopredu pripravenými hudobnými nástrojmi. Akonáhle sa usadím a pozorujem priestory vôkol seba, začína sa ma opätovne zmocňovať vzrušenie. Naozaj tu som. Naozaj tu sedím. „Naozaj to zažijem“, neustále si opakujem.
Ozve sa zazvonenie, ktoré upozorňuje hostí, že premietanie sa čoskoro začne. O nedlho zaznie druhé, no a pri treťom sa priestor ponorí do tmy. Tlmene osvetlené ostáva iba pódium. Na plátne sa objaví svetoznáme logo Harry Potter a Tajomná komnata. To už na pódium za sprievodu burácajúceho potlesku postupne prichádza všetkých deväťdesiat členov Symfonického orchestra Slovenského Rozhlasu spolu s dirigentom, Ernstom van Tielom. Po tom, čo doznel potlesk, sa dirigent pokúša predstaviť seba i orchester v lámanej slovenčine, čo všetkých do značnej miery pobaví. Následne už prepína späť do angličtiny a oveľa sebavedomejšie interaguje s publikom. Pýta sa nás do akých fakúlt patríme, pričom vždy odpovedáme potleskom. Taktiež nás povzbudzuje, aby sme sa nebáli reagovať na to, čo vidíme, počujeme i cítime, prostredníctvom smiechu, spevu či dokonca tanca. Potom však už zaujíma svoje miesto za dirigentským stojanom, chytá do ruky taktovku, a ja v tom momentne cítim, že zažijem niečo čarovné.
Už pri prvých tónoch ma ohromí, ako nádherne znie úvodná melódia naživo, a snažím sa nastražiť všetky svoje zmysly, aby mi neunikol čo i len najmenší detail. Počas úvodnej scény, kde sa rodina Dursleyovcov pripravuje na návštevu dôležitých hostí a napomínajú Harryho, aby ostal zalezený vo svojej izbe, dodáva hudba celej situácií ešte väčší dôraz, ktorý sa pri pozeraní obyčajného filmu celkom vytráca. Rovnaký dojem dotvárajú vážne tóny symfonického orchestru aj pri Harryho úteku za pomoci súrodencov Weasleyovcov a ich čarovného lietajúceho auta. Až do poslednej chvíle držali každého jedného diváka v napätí, či sa útek naozaj podarí a to i napriek tomu, že väčšina z prítomného publika pozná príbeh už takmer naspamäť. Kedykoľvek sa objaví scéna bez hudobného sprievodu a orchester stíchne, mám pocit, akoby zrazu niečo chýbalo.
Ako film postupne plynie, čoraz častejšie si všímam, že podvedome prenášam moju pozornosť z premietacieho plátna na dirigenta a čakám, kedy zachytím jeho charakteristický pohyb rúk, ktorý mi naznačí, že sa onedlho opäť rozozvučia hudobné nástroje. Obzvlášť sa ma dotkla scéna, kedy Harry a Ron prilietajú autom ku škole a na plátne sa objavuje dôverne známa silueta Rokfortu. Ronova jednoduchá replika „Vitaj doma“, v sprievode skladby Harry´s Wondrous World aj vo mne samotnej vyvoláva pocit, akoby som sa zrazu ocitla doma. Na známom a môjmu srdcu blízkom mieste, ktoré nechcem opustiť.
Dej príbehu začína naberať na vážnosti, čomu sa podriaďuje aj štýl jednotlivých skladieb. Je to, akoby kráčali ruka v ruke, dokonale zohrané. Keď trio hlavných postáv objavuje krvavý nápis na stene a skamenenú pani Norrisovú, po chrbte mi prebehne mráz, akoby sa mi po ňom zviezli jednotlivé tóny zahrané orchestrom. Naopak pri napínavej hudbe, ktorá sprevádza metlobalový zápas, ma každú chvíľu dvíha zo sedadla s nutkaním vykríknuť až pokým sa zápas neskončí. Približne v polovici filmu premietacie plátno náhle zhasína, orchester dohráva záver načatej skladby a ohlasuje pauzu. V momente sa rozsvecujú svetlá a miestnosť, ktorá bola ešte pred malou chvíľou ponorená do tajuplného sveta mágie, zapĺňajú hlasy návštevníkov.
Po prestávke jednotliví členovia orchestru opäť zaujímajú svoje pozície na pódiu a chopia sa nástrojov. Plátno je stále čierne, no nevyzerá, že by ich to trápilo. S neskrývaným nadšením začnú poslúchať taktovku, ktorá o dušu lieta vzduchom a diktuje im, ako majú hrať. Po pár minútach sa rozsvecuje i premietacie plátno a orchester plynule prechádza do skladby Christmas at Hogwarts, ktorá dokonale korešponduje so záberom padajúceho snehu na nádvorí hradu. Všímam si, ako živá hudba dokáže znásobiť pocity, ktoré prežívam pri jednotlivých scénach, ako ma dokáže presvedčiť, že aj ja som súčasťou tohto čarovného príbehu, a neviem si ten pocit vynachváliť.
Mojím telom prechádzajú zimomriavky čoraz častejšie a ja viem, že to môže znamenať len jediné. Blížime sa ku koncu. Ocitáme sa v tajomnej komnate, kde sa Harry dozvedá o skutočnej totožnosti Toma Riddla aj to, aké sú jeho plány po tom, čo znovu získa svoju ľudskú podobu. Príbeh graduje, pri bojovných scénach s baziliskom, monštrom z útrob tajomnej komnaty, priam tuhne krv v žilách. Harrymu sa však podarilo príšeru zabiť a dramatické zvuky nástrojov, ktoré súboj dôverne sprevádzali, vystriedajú pomalé a napínavé tóny stupňujúce očakávanie publika. Ako v spomalenom zábere sledujem, ako Harry chytá zub baziliska, otvára denník Toma Riddla, venuje mu jeden posledný pohľad plný nenávisti tesne predtým, než zub zaborí hlboko do strán denníka. Potom ešte raz a do tretice prebodne i jeho koženú väzbu. Celý záber pomaly miznúceho Toma Riddla je sprevádzaný intenzívnymi tónmi nástrojov. Až na samotnom konci scény si uvedomujem, že som pri nej zabudla dýchať. Hudba rázne doznie a zrazu je koniec. Nebezpečenstvo pominulo.
Myslela som si, že väčší nával emócií, než som pocítila pri scénach z tajomnej komnaty, ma už nečaká. Nemohla som sa však viac mýliť. Záverečný záber, v ktorom sa trojica hlavných postáv opätovne stretáva a profesor Dumbledore srdečne odpúšťa všetkým žiakom ich záverečné skúšky, je priam definíciou „šťastného konca“. Zrazu sa však otvárajú dvere do Veľkej siene a v nich stojí postava, bez ktorej by Rokfort nebol Rokfortom – Hagrid. Skladba Reunion of Friends, ktorá doteraz hrala iba v pozadí, postupne naberá na intenzite a spolu s ňou aj emotívnosť celej scény. Líca mám jemne zmáčané slzami dojatia a nedokážem sa prestať usmievať. Plátno zhasína, dohrávajú posledné tóny a ja viem, že až teraz nastal ozajstný šťastný koniec.
Po skončení filmu sa však svetlá nerozsvecujú a ľudia až na pár jedincov zostávajú stále usadení. Symfonický orchester sa rozhodol predviesť svoj kúzelný talent aj počas celých filmových tituliek a podčiarknuť tak tento nezabudnuteľný zážitok. Len horko-ťažko potláčam slzy, ktoré sa mi opäť tlačia do očí, hoci už nie je čo vidieť. Po tom, čo titulky skončia a posledné tóny piesne dohrajú, miestnosť na pár sekúnd stíchne. Následne sa ňou však ozve ohlušujúca vlna potlesku sprevádzaná postupným vstávaním divákov zo sedadiel. Ešte stále ohromená a nie úplne schopná jasného vnímania sa taktiež pridávam k jasajúcemu davu a vzdávam tak hold magickým zručnostiam ako dirigenta, tak aj celého orchestra. Stojíme a nepretržite tlieskame dobrých päť minút, čo umelci na pódiu ocenia niekoľkými opakovanými poklonami. Miestnosť opúšťam s hruďou ešte stále pevne zovretou zo všetkých emócií, no jasným predsavzatím. Budúci rok si tento zážitok rozhodne nenechám ujsť.
Autor: Ema Materanková
Pokud jste fanoušci Harryho Pottera, nenechte si ujít také naše další tematické články – tip na kouzelnické ubytování na Slovensku nebo vzpomínky na dětství jedné z našich redaktorek.
Máte rádi naše dobrý zprávy a chtěli byste nás nějak podpořit? Prostřednictvím drobného příspěvku na náš transparentní účet můžete jednorázově či pravidelně pomoci Dobrým Zprávám se i nadále rozvíjet.
zdroj: predpredaj.zoznam.sk
foto: Samuel Táborský
