Geoinformatika Univerzity Palackého v Olomouci má špeciálny výskumný tím pod vedením Stanislava Popelku, zameraný na takzvané eye-trackingové technológie. Je jedným z najväčších v Českej republike, s moderne vybavenými laboratóriami a spoluprácou naprieč fakultami, ba dokonca aj univerzitami. No čo to vlastne ten eye-tracking je a aké má využitie? Na to nám odpovie jedna z nadšených študentiek tohto odboru, doktorandka Michaela Vojtěchovská.
Čo to je eye-tracking?
V podstate už z toho názvu vyplýva, že je to nejaké sledovanie očí. Ide to celkom dosť do histórie, prvé psychologické experimenty s eye-trackingom sa odohrali už v devätnástom storočí. Tieto experimenty neboli veľmi príjemné. Prebiehali asi tak, že sa dala kovová šošovka na oko a spojila sa cez taký prevodový mechanizmus s ihlou namočenou v atramente. Vtedy sa musel dokonca dávať kokaín do oka na upokojenie. Už v tom čase sa zistilo, ako vlastne očné pohyby vyzerajú.
A ako teda vyzerajú?
Máme akési dva základné druhy. Fixácia, kedy sa oko na chvíľku zastaví a sakády, rýchle pohyby medzitým.
Ako prebieha eye-tracking dnes?
Dnes nám vlastne stačí to oko iba nejakým spôsobom nasvietiť. Ideálne infračerveným žiarením, nech neoslepíme participantov. Z odrazu rohovky a zornice môžeme potom pozorovať a vypočítať, kam sa človek pozerá. Takže našťastie sme sa posunuli trošku ďalej, technika pokročila a v dnešnej dobe máme rozpoznávanie obrazu. Spočíva to skrátka na videokamere v infračervenom spektre a nasvietení oka v tom spektre.
Čo vieme týmto výskumom z očných pohybov zistiť?
Okrem nejakých základných otázok v psychológii, kedy nás zaujímalo, ako vlastne človek pozerá na svet a akým spôsobom prijíma informácie okom, sa dá z toho vyčítať obrovské množstvo vecí. Najmä ide o nejakú psychologickú diagnostiku. My trebárs môžeme z týchto pohybov zistiť, že má niekto napríklad ADHD. Alebo pokiaľ dáme dieťaťu čítať nejaký text, tak z pohybu očí sa dá s najväčšou pravdepodobnosťou zistiť, či má dyslexiu. Človek s dyslexiou bude totiž text spracovávať iným spôsobom, ako človek ktorý ju nemá.
My sme však teraz na katedre geoinformatiky. Ako je to prepojené s týmto odborom?
Tým, že mapy predávajú veľké množstvo informácií, tak nám ide o to, aby nám to tá mapa predávala čo najefektívnejšie. A zistiť, kedy to tak je, je dosť zložité. My totiž môžeme ľuďom poslať dotazníky, čo si o danej mape myslia. Oni nám potom povedia, že sa im veľmi páči. Napríklad keď je 3D a je krásna ozdobná, s kopou detailov. Lenže potom ich posadíme pred eye-tracking a zistíme, že sa v tej mape úplne strácajú a ani nerozumejú, čo majú hľadať. Takže my tu na geoinformatike s eye-trackingom vyhodnocujeme, ako čo najlepšie predávať informácie prostredníctvom máp.
Čo vám na eye-trackingu pripadá najzaujímavejšie?
Mne príde super, že je to nejaká objektívna metrika. Prezradí vám to aj to, čo by ľudia ani nechceli povedať. Nechcú trebárs priznať, že sa v tom strácajú, že je pre nich tá mapa príliš ťažká.
Ale oči neklamú.
Oči neklamú, presne tak. Očný pohyb sa strašne zle manipuluje vôľou. Proste to sú také rýchle pohyby, ktoré naozaj môžu byť oknom do podvedomia človeka. Preto sú to mimoriadne citlivé dáta. Napríklad to môže byť nejaký indikátor, že človek má v sebe implicitný rasizmus alebo iné typy predsudkov.
Spomínali ste využitie v psychológii. Znamená to, že spolupracujete aj s ostatnými katedrami?
Áno. Máme veľmi veľkú vlastnú expertízu na eye-tracking, tak spolupracujeme s celou radou pracovísk. Tu na Univerzite Palackého je kopa skvelých výskumov. Nech už ide napríklad o kognitívne laboratórium na filozofickej fakulte, kde spolupracujeme na výskume religióznych predstáv, teda keď sa povie pojem anjel, čo si pod tým človek predstaví. To robí kolegyňa, výborná expertka na religionistiku, Markéta Muczková. Často to funguje tak, že stačí, keď niekto za nami príde s výskumnou otázkou a my sme schopní povedať, že im s tým veľmi radi pomôžeme. Máme skúsenosti a celkom pekne vybavené laboratórium. Vieme, ako tie dáta spracovať, vyhodnotiť a ako ich interpretovať. A to im vieme, ako geoinformatika, ponúknuť.
Na aký konkrétny výskum sa zameriavate vy?
Doteraz som hovorila o tom, ako sa dá eye-tracking použiť na evaluáciu toho, ako sa človek na niečo pozerá. Ale on sa dá samozrejme použiť aj k nejakej interaktivite a ku komunikácii cez počítače. To už sa najčastejšie používa v asistenčných technológiách, kde skrátka ľudia, ktorí nemôžu ovládať končatiny, môžu ovládať počítač prostredníctvom zraku. Môžu vyberať písmená a slová, skladať ich a po chvíľke tréningu sa to vyrovná rýchlemu písaniu na klávesnici. To, na čom ja teraz pracujem, je práve ovládanie máp týmto spôsobom.
Ako to funguje v praxi?
Jednak sa tie aplikácie dajú ovládať priamo, to znamená, pozriem sa na symbol nejakého kopčeka a ako na to pozerám, tak nejakým spôsobom aplikácia vyhodnotí, že neviem čo to je, tak mi ponúkne nejaké dodatočné informácie. Namiesto toho, aby tam boli všetky informácie naraz, tak sa mu prezradia až po náhľade, aby človek nebol kognitívne zahltený. Alebo pomocou očných gest, teda pozriem sa doľava a posunie sa mi mapa tým smerom, pretočím očami, tak sa mi mapa môže oddialiť a tak ďalej. To je tá priama interakcia, ale omnoho zaujímavejšie pre nás sú v túto chvíľu nepriame interakcie.
Vlastne aplikácia reaguje na to, ako je človek kognitívne zaťažený, či je to preňho v tú chvíľu moc ťažké alebo frustrujúce. To sa dá vyčítať z toho, ako sa oko hýbe. My si to teraz skúšame aj v rámci spolupráce s Masarykovou Univerzitou v Brne, kde sme zapojení do projektu intervencie dyslexie. Vyvíjame takú adaptívnu aplikáciu, ktorá by mala pomôcť psychologickým poradniam trochu zautomatizovať proces, v úvodzovkách, liečby dyslexie.
Prečo ste sa vlastne rozhodli venovať skúmaniu eye-trackingových technológií? Čo vás presvedčilo?
Ja som svojho času stála pred rozhodnutím, či ísť študovať aplikovanú informatiku alebo geoinformatiku. A zlomilo ma práve to, že som si prechádzala stránky geoinformatiky a zahliadla som odkaz na eye-tracking. Vravela som si, že to som v živote nepočula, čo to tak môže byť? Rozklikla som odkaz a zistila som, že je to úplne fascinujúce odvetvie vedy, ktoré nie je príliš známe a vravela som si, že to by som fakt chcela vyskúšať.
Autor: Sarah Hermanová
Pokud Vás zajímá další článek o vědě, můžete si přečíst článek z virtuálního prostředí.
Máte rádi naše dobrý zprávy a chtěli byste nás nějak podpořit? Prostřednictvím drobného příspěvku na náš transparentní účet můžete jednorázově či pravidelně pomoci Dobrým Zprávám se i nadále rozvíjet.
foto: Sarah Hermanová
