Tvorba dokumentárnych filmov umožňuje prekročiť hranice akademických kruhov a osloviť širšiu verejnosť. Slovenský študent filmu a režisér Robo Mihály vníma film ako médium, ktoré dokáže nastoliť dialóg a priniesť hlbšie otázky do povedomia verejnosti. Vo svojich dokumentoch sa venuje kontroverzným a často prehliadaným témam – od extrémizmu cez osobnú identitu až po fungovanie verejných inštitúcií. S filmovým štábom a kamerou sa dostávajú tam, kde bežné spravodajstvo končí, a ukazujú realitu z nečakaných uhlov. Povedal nám, ako sa rodia tieto dokumenty, s akými výzvami sa pri ich tvorbe stretli a čo je ich posolstvom.
Čo ťa inšpirovalo vydať sa na dráhu tvorcu dokumentárnych filmov? Spomínal si, že máš titul z filozofie, je to nejako spolu prepojené?
Ja som to chcel robiť vždy. Najskôr som šiel študovať žurnalistiku, ktorá ma úplne nechytila. Tak som ju vystriedal za filozofiu, kde som sa videl. A potom som mal taký pocit, že práve film by mohol byť zaujímavým médiom, ktoré by dokázalo naviazať skutočnú komunikáciu s divákom. Keď čítaš filozofiu a píšeš napríklad nejaký traktát, tak si ho prečíta väčšinou len človek, ktorý je povedzme ohraničený a venuje sa podobnej téme, takže vieš osloviť iba úzky okruh akademikov. Ale keď aplikuješ to, čo sa tam naučíš – komunikovať s tými divákmi a mať nejaký presah – tak mi to prišlo ako super médium. Dokumentárny film má výhodu v tom, že na rozdiel od žurnalistiky ponúka veľký priestor na tú subjektivitu, že tvoj pohľad na svet je skôr vítaný. Klasický naratív v žurnalistike je, že máš dosť obmedzenia v tom, nakoľko môžeš vyjadriť svoj vlastný názor.
Čo ťa priviedlo k natočeniu týchto dvoch konkrétnych dokumentov a prečo zobrazovali tieto témy, možno čo pre teba osobne znamenajú?
Ja začnem tak osobnejšie. Moja mama pochádza z Děčína, môj dedko pochádza z pohraničia Slovenska a Maďarska, ale celý život žijem v Bratislave. To znamená, že medzi nami sa miesili rôzne národné identity a veľakrát som bol za to šikanovaný v detstve. Robili si zo mňa srandu, že mám české aj maďarské meno. Ja som to pokladal za smiešne, prečo by niekto mal riešiť pôvod človeka. Potom sa ale stala nepríjemná vec v mojom živote. Keď som mal 14 rokov, tak som išiel po ulici v centre Bratislavy a zbili ma neonacisti, mohlo ich byť tak desať. Ani doteraz neviem kvôli čomu, možno že sa im niečo nepáčilo, tak ma v podstate za bieleho dňa večer zbili do bezvedomia a išiel som do nemocnice. Bolo to obdobie, kedy asi 2-3 roky predtým zavraždili Daniela Tupého. Ja som v podstate ani vtedy nevedel, akí neonacisti sú. Ale po tomto som pocítil strašný hnev, nespravodlivosť. Keď prišla polícia, tak začala spochybňovať moju výpoveď, že či ma vôbec zbili. Aj keď potom našli nejaké kamerové záznamy, kde to bolo vidno, tak nikdy tých páchateľov nenašli. A ja som si vtedy povedal, že takáto udalosť úplne zmení tvoje nazeranie a mal som pocit, že sa tejto téme treba venovať lebo na Slovensku je to problém, možno aj väčší ako inde.
A to súvisí aj s tými filmami. Mám pocit, že tejto téme sa na Slovensku venuje málo ľudí z nejakého iného než povrchového hľadiska. Málo ľudí tému skúma do hĺbky, snaží sa s ňou niečo robiť. Je s tým spojená aj moja dlhoročná snaha o aktivizmus. V zásade ale šlo o to skúsiť urobiť filmy, ktoré zlučujú žánre reportáž a publicistiku a urobiť to inak, ako by dané informácie podali novinári napríklad Slovenskej televízie alebo akejkoľvek inej.
Zaujímavým momentov bolo, že počas jednej reportáže točenej cez pandémiu, sme mali rozmiestnené viaceré štáby študentov a boli sme takpovediac rozlezení. A neskôr počas strihu sme zistili, že sme veľakrát stáli za chrbtom kameramanov Slovenskej televízie. A napadlo nám, že by sa to dalo urobiť ako reportáž, kde prepojíme zábery, ktoré má možnosť vidieť divák očami Slovenskej televízie a zrazu to môžeme prestrihnúť na zábery toho skutočného diania, ktoré nastane po tom, čo sa vypne kamera Slovenskej televízie.
To bol náš moment, na ktorom sme stavali do istej miery film. Mali sme potom aj vopred prisľúbené, že by náš film odvysielali v Slovenskej televízii, prešiel teda dramaturgickou radou. Ale ľudia, ktorí viedli spravodajstvo nám nedovolili použiť niektoré ich zábery tak, ako znela dohoda. Neudali ani konkrétny dôvod prečo, iba im to akosi nevyhovovalo. A to bolo ešte obdobie pred akoukoľvek zmenou vlády. Bol to v podstate náš prvý kontakt, ako študentov, s verejnoprávnou televíziou a dopadol takto. Ale podľa mňa z toho plynie snaha a motivácia snažiť sa ísť ďalej.
To znamená robiť veci inak, ako ich robia bežní novinári a skúšať pristupovať k problémom inak. Neprídeme na demonštráciu a nespýtame sa účastníkov „prečo tu ste, prečo ste sem došli“. Mali sme pripravený a premyslený presný aparát otázok, ktorými sa chceme niečo dozvedieť a ktoré donútia ľudí sa zamyslieť nad tým, čo hovoria.
Predpokladal som, že veľa ľudí používa termíny typu demokracia, fašizmus a rôzne iné veľmi intuitívne a automaticky. Neočakával som od nich konkrétnu odpoveď, že teraz povedia jasnú definíciu. Veľmi ma však prekvapilo, ako väčšina ľudí nebola schopná odpovedať vôbec alebo sa ani zamyslieť nad tým.
Ako prebiehalo získavanie materiálu a záberov pre dokumenty? Realizovali ste pred samotným natáčaním aj nejaké výskumy alebo analýzy, sledovali trendy a až potom sa do toho pustili?
Áno, každému jednému filmu a hlavne u nás na VŠMU predchádza veľmi obsiahla príprava. To znamená, napíšeš scenár, dohodneš stretnutia s ľuďmi, ktorí sa venujú týmto témam, rozmýšľaš o tom, koho osloviť. My sme museli mať pripravených takých ľudí a dôvody, prečo by sme chceli osloviť práve Ľuboša Blahu alebo prečo sa tam má objaviť práve tá postava. Museli sme si vlastne premyslieť aj veci typu bezpečnostné opatrenia, to znamená, ako budeme komunikovať, kam majú odchádzať títo ľudia a tak ďalej. A to je práve niečo, v čom je ateliér dokumentárnej tvorby hlavne na Slovensku veľmi výnimočný, že máme vedenie ľudí, ktorí nás na to vedia pripraviť a vedia s nami komunikovať tieto veci a odporučiť nám, na čo sa máme pripraviť. My prídeme s nejakým námetom a diskutujeme o ňom ako celý ateliér. To znamená, ľudia, ktorí sú aj v starších ročníkoch, aj v mladších, a spolu konzultujeme, že ako by sa to mohlo ešte rozvinúť do zaujímavejšieho nápadu.
Prečo ste sa v prípade prvého dokumentárneho filmu, rozhodli použiť naratívny rámec toho, že ste si našli reportérku falošnej televízie?
Mne to prišlo veľmi zaujímavé práve v súvislosti s tým, že to bolo veľmi krátko po invázií Ruska na Ukrajinu, že je to aktuálna téma a našim cieľom bolo nájsť ukrajinského redaktora. Zámienkou celej televízie bolo, že začala táto vojna a všetci ľudia, ktorí tam boli, si uvedomovali, že prichádzajú ľudia z Ukrajiny v oveľa väčšom počte aj na Slovensko a vnímali to buď pozitívne alebo negatívne.
Našim cieľom ale bolo niečo, v čom sme im neklamali. Bolo to priblížiť ukrajinským ľuďom život na Slovensku. Toto bola vlastne ako keby nejaká naša zámienka, ale zároveň to bola aj pravda, ktorá za tým je.
Keď sa budete rozprávať s ľuďmi, ktorí majú iný názor ako vy, tak urobí rozdiel či sa ich to budem pýtať ja, muž a Slovák, alebo mladá ukrajinská žena. Pretože ľudia vo všeobecnosti, ale hlavne tí nacionalistickejší majú tendenciu poučovať tých ľudí, že ako to tu je a radi počúvajú sami seba. To bol zámer a hlavná línia celého filmu. A ešte jedna vec čo ma dosť prekvapila bola, že ľudia, ktorí hovoria najčastejšie o Slovensku a ešte v takom nacionalistickom duchu, tak pri otázke čo to pre nich znamená, nie sú schopní povedať viac ako príroda, Tatry, všetky takéto klasické veci.
Naopak druhý film zase zobrazuje priamo demonštrácie, ktoré boli organizované krajnou pravicou na Slovensku počas pandémie. Aké posolstvo ste prinášali v ňom?
Ako režisér sa vždy chceš dostať do stredu diania a zaznamenať realitu inak, ako ju zaznamenávajú správy. To znamená, že oni si natočia výsek a nechajú hovoriť moderátorov, ktorí sprostredkúvajú nejaké posolstvá, ktoré ale môžu byť skreslené. My sme chceli otočiť tento moment a dať priestor ľuďom, ktorí si myslia, že majú čo povedať.
To je v podstate úloha demonštrácie, že keď na ňu prídeš tak chceš povedať a vyjadriť, že s niečím nesúhlasíš. A my sme zvolili metódu, že sme sa ich snažili vyrušiť otázkami, na ktoré neboli pripravení. Podľa mňa je vidieť, že má niekto naučené nejaké frázy alebo heslá a posolstvá, ktoré sú skratkovité a hlbšie nad nimi nepremýšľa.
Podľa mňa sú najzaujímavejšie v tom filme momenty, kedy niekto sám hovorí, že „my bojujeme za slobodu a demokraciu“. Ale keď sa kameramanka potom pýta čo to tá sloboda a demokracia je a ten človek sa zrazu môže stať členom diskusie a vidí, že to naozaj tú kameramanku zaujíma, tak on na to nebude odpovedať opäť inak ako heslami. A potom sa len uhýba a hovorí „nefoť ma a nechcem sa vyjadriť“. Je to zaujímavý paradox, kedy priestor, ktorý má vlastne slúžiť na vyjadrenie občanov, tak je to priestor ľudí, ktorí sú úplne zmätení a ktorí nevedia, čo chcú povedať.
To je podľa mňa hlavný odkaz toho filmu, že naozaj nejde o konkrétnu demonštráciu, ale o to, že by sme sa mali zamýšľať nad tým, aké veci hovoríme, či rozumieme naozaj obsahom tých slov, ktoré hovoríme a nie je hanba si priznať, že im nerozumieme. Ani ja by som napríklad zrejme do jednej minúty nevedel povedať obsahovú definíciu fašizmu. A naozaj ma prekvapilo skôr to, že v týchto filmoch ľudia často nepovedali neviem, veď aj to je normálne a nie je to hanba povedať.
A vieš si vybaviť napríklad z celého toho nakrúcania momenty, také výrazne nejaké prekážky alebo nepríjemne situácie, do ktorých ste sa dostali? Niečo také, čo v tebe rezonuje? Alebo naopak to bolo také bezproblémové?
Jedna situácia je taká úsmevná, to sa nám stalo s takým partizánom, ktorý má trošku viac rokov a my sme si s ním dohodli natáčanie, ako to bude prebiehať a on nám povedal, že v istom momente musí ísť do garáže, aby prehodil poistku. A v momente, keď sa vrátil, tak my sme boli schovaní na schodoch kvôli tomu, aby sme nezavadzali v zábere, aby sme neboli v obraze. A on predtým nepochopil naše inštrukcie, že sa schováme na schodoch, aby sme neboli v zábere a mal pocit, že ho ideme vykradnúť. A v živote som sa necítil tak bezmocne, ako keď som videl jeho strach v očiach, kedy hovorí, kto my vlastne sme a čo tu robíme. Ale nakoniec to dobre dopadlo, aj sme si zaspievali a to bolo fajn, že sme pokračovali. Iné ohrozenia boli úplne bežné, že ste niekde v dave a niekto má problém s tým, že ho natáčate a obkolesí vás desať ľudí a chce vás fyzicky napadnúť a vy teraz rozmýšľate, či chrániť techniku alebo ľudí, ktorí tam sú. Podľa mňa to je vždy to riziko, ale my sme tam s tým aj išli, že to takto bude.
Čo môžu vaše dokumenty vypovedať o slovenskej spoločnosti? Vidno v nich trend polarizácie spoločnosti? Možno nie iba slovenskej, ale celkovo aj v prípade pandémie a vojny na Ukrajine.
Podľa mňa sú obidva dokumenty o polarizácii. Koniec koncov aj dokument od Rebeky Bizubovej je o polarizácii slovenskej spoločnosti ohľadom toho, že o niektorých veciach nemožno hovoriť na verejnosti. Takže ja si myslím, že obidva filmy sú jednoducho záznamom toho, že tu existuje veľmi hlboká bariéra, ktorá nie je až tak ľahko prekonateľná a ktorá vytvára nielen dve skupiny tej spoločenskej priepasti, ale že je ich možno aj viac. A že všetky spoločenské priepasti majú spoločný menovateľ a to je jazyk. To je to, či rozumieme pojmom, ktoré používame alebo im nerozumieme.
Z tvojej osobnej skúsenosti, myslíš si, že majú teraz mladí ľudia na Slovensku dostatočný záujem o politiku? Vidíš tam nejaký posun kvôli tomu, čo sa tam teraz deje? Vedie ich to k tomu, aby sa viac zaujímali a aby prejavili snahu, že tam chcú niečo zmeniť?
Opäť by som rád podal, že áno, ale tým, že ešte sa študujem a vidím, aká je reakcia napríklad študentskej obce na to, čo sa deje v kultúrnej obci, tak nemám pocit, že je reakcia adekvátna. A keď sa len pozrieme na to, čo sa momentálne deje napríklad v Srbsku, po páde železničnej stanice, akú reakciu to v spoločnosti vyvolalo, akým hýbateľom boli práve študenti, ktorí obsadzovali univerzity a donútili prezidenta odstúpiť, tak na Slovensku nevidím takú nádej, akú vidím v Srbsku.
Teraz chodíte po Česku s týmito filmami a premietate ich. Všímaš si po tých projekciách nejaký výrazný rozdiel v reakciách divákov oproti Slovensku? Ak ste niekde mali aj verejnú debatu alebo verejné premietanie filmov, tak nejaký zásadný rozdiel medzi slovenským a zahraničným publikom?
Akoby závisí to aj od mesta k mestu, to je dosť zaujímavé. Zaujímavé je, že v mnohých mestách a v kinosálach teraz v Česku sú do veľkej miery Slováci, ktorí si vlastne prídu pozrieť aká je situácia u nich doma. Napríklad v Brne asi 90% divákov boli Slováci. Ale mňa skôr prekvapuje, že keď sa filmy premietajú aj inde, povedzme vo Francúzsku alebo v Grécku, tak z veľkej časti sú reakcie podobné, lebo tí ľudia väčšinou chápu o čo nám ide. Aj keď nepoznajú postavy, aj keď nepoznajú úplne konkrétnu situáciu v našej kraje, tak je odozva v pozitívnom zmysle, že chápu, čo sme sa snažili povedať. Chápu, že aj v ich samotnej krajine sú veľmi podobné problémy a skôr ma teší, že to vytvára také to pozitívne spájanie ľudí. Že sa aj po tých rokoch zamýšľame čo s tým aj keď na to nemáme odpoveď. Nacionalistické tendencie sú aj v Nemecku, aj na Ukrajine, aj v Izraeli, aj celkovo na vzostupe. Takže to nie je nejaká špecifická vec, ktorá by sa týkala iba Slovenska. Je bohužiaľ smutnou pravdou, že nenávisť spája ľudí oveľa ľahšie ako dlhodobé budovanie pozitívnych hodnôt, ktoré trvá a dosť vyčerpáva, Častokrát ani neprináša žiadne viditeľné výsledky.
Autorka: Ema Materanková
Editorka: Soňa Lichtenbergová
Jak si zachovat klid v nelehkých situacích? Na tuto otázku nám odpověděla psycholožka, lektorka jógy a meditace, Barbora Kutá během své přednášky v rámci festivalu Jeden svět.
Máte rádi naše dobrý zprávy a chtěli byste nás nějak podpořit? Prostřednictvím drobného příspěvku na náš transparentní účet můžete jednorázově či pravidelně pomoci Dobrým Zprávám se i nadále rozvíjet.
foto: csfd.sk, FTF VŠMU / Erika Paulinská, facebook / Robert Mihály
