Smířit se se svým zrakovým hendikepem vyžaduje čas. Své o tom ví slovenská spisovatelka Dominika Elizabeth Hladíková, která své zkušenosti s vlastním zrakovým hendikepem, který ji doprovází od dětství, sepsala do příběhu náctileté Mii. Kniha Maličkosti je nejen autorčinou formou terapie, ale také pomocnou rukou pro nás, zrakově hendikepované, a naše okolí.
O svém zrakovém hendikepu jsi poprvé promluvila již ve svém autobiografickém debutu Odtiene dúhy. Kdy a jak se zrodila myšlenka věnovat této problematice samostatnou knihu?
Už keď som začala vydávať knihy, chcela som niečo také napísať. V Odtieňoch dúhy som sa svojmu hendikepu venovala pomenej, v tých časoch sa mi o svojom probléme hovorilo ťažko. Nevedela som byť úplne otvorená. Až postupom času som o tom začala hovoriť viac. Takže potom som chcela napísať niečo, v čom bude zachytená táto časť môjho života, ale bude to príbeh inej postavy, teda nebude to autobiografia.
Takže to pro tebe byla taková arteterapie?
Áno, dá sa to tak povedať. V podstate celé písanie je pre mňa arteterapia. Môj nádych.
Tvá nová kniha se bude jmenovat Maličkosti. V kontextu zrakového hendikepu to může vyznít trošku paradoxně. Proč právě tento název?
Vždy tvrdím, že maličkosti sú v živote dôležité. Teda byť vďačným za malé veci v živote. Súčasťou príbehu je aj fotografovanie, pričom sa hlavná hrdinka Mia zameriava na detaily a maličkosti. Teda je to v knihe ako objekt jej fotografií, a tiež dôležitá životná myšlienka.
Myslíš si tedy, že zrakově hendikepovaní a nevidomí dokáží svým způsobem vidět maličkosti?
Určite. Treba len chcieť. (usmívá se)
Zmínila jsi jméno protagonistky celého příběhu – Mia. Kdo to vlastně je?
Mia je tínedžerka, ktorá je prakticky nevidiaca. Je ako ja kedysi. Má strach zo života a zo všetkých nástrah, ktoré na ňu v súvislosti s hendikepom číhajú. Napriek tomu ale túži žiť život aspoň trochu normálne. Vnímam ju ako extrovertku, ktorú väčšina ľudí vníma ako introverta.
Kromě zrakového hendikepu – jak moc jste si ty a Mia podobné? Vdechla jsi do ní kousek sebe sama?
Myslím, že sme si dosť podobné. Niektorí by mohli mať pocit, že Mia je moralistka, ja som tiež trochu taká. Dala som jej veľa zo seba, asi je to tým, že som chcela, aby bol jej príbeh autentický.
Vzhledem k autentičnosti, které jsi chtěla dosáhnout, pro koho je příběh primárně určen – pro nás, zrakově hendikepované, nebo pro naše okolí?
Pre obe strany. Pre naše okolie je v knihe časť venovaná tomu, ako nám môže okolie pomôcť a čím nám naopak nepomáha. Takisto z príbehu je to cítiť. A pre nás s hendikepom je v príbehu jedna dôležitá myšlienka, a tiež príbeh vyjadruje nádej.
Miinou vášní a ústředním motivem knihy je fotografování. Proč právě tenhle typ umění?
Fotografovanie je niečo, čo ma už v minulosti veľmi bavilo a aj baví. A vždy som vo fotkách našla veľa krásnych detailov. To je jeden dôvod. Druhý je ten, že používam jednu aplikáciu, ktorou si pomáham vidieť viac vecí a tá mi tiež pomohla objaviť rôzne detaily, teda tiež ňou môžem fotiť. Veľmi mi to pomáha, a tak mi napadlo práve fotografovanie.
Vybrala som prístroj zo škatule a zapla ho. Urobili sme si prvé rodinné foto. Po oslave som obrázok stiahla do notebooku. Keď som si záber prezerala zväčšený, všimla som si niekoľko detailov, ktoré som v realite nevidelaani náhodou. Starkej bradavičku na krku. Starkého škrabanecna okuliaroch. Ocovu vrásku na čele. Dátum v kalendári a pri ňom mená Roman a Romana. Vtáčiky na obraze, ktorý visel za nami. Toľko detailov. Toľko vecí, ktoré nevidím. Neviem si predstaviť, koľko krásnych vecí mi uniká pomedzi prsty, pretože ich nevidím. V tej chvíli ma fotografovanie dostalo.
Úryvek z chystané knihy
Mluvily jsme o tom, že je pro tebe psaní arteterapie. Každá terapie je svým způsobem těžká. Jaké pro tebe bylo najednou všechny ty pocity, myšlenky a zkušenosti přenést na papír?
Nuž, istým spôsobom to bolo oslobodzujúce. Napísať to všetko úprimne a na rovinu. Odsunula som tak všetky zábrany a teraz o svojom hendikepe nemám najmenší problém hovoriť, hoci bývajú aj ťažké obdobia, kedy to tak ľahko nejde. Ale ťažké to bolo, a to najmä v častiach, kde som opisovala svoje spomienky a ťažké chvíle. Mii som dala dosť zo svojich zážitkov s hendikepom a nebolo ľahké na to spomínať. Ale ako som už spomínala, oslobodilo ma to.
Arteterapie byla tedy úspěšná, pomohla ti.
Áno a veľmi.
Nedávno jsi nastoupila na vysokou školu. Plánuješ nějaké využít i tyto své nové zkušenosti?
Určite áno. Chcela by som napísať pokračovanie, kde Mia bude študovať na vysokej škole. Nejaké myšlienky k tomu už mám, len treba nájsť čas ich začať písať. (usmívá se)
Kdy se na Maličkosti můžou čtenáři těšit?
Presný termín nemáme, ale už sa knihe budú venovať len v tlačiarni, takže predpokladám že v najbližších týždňoch by mohla vyjsť. Tento týždeň som mala možnosť vidieť hotový náhľad, takže to už rozhodne dlho trvať nebude. Úprimne ma náhľad dojal, pretože kniha je krásne dizajnovo spracovaná, obsahuje aj estetické fotografie od dizajnérky Ivany Palečkovej. Celkovo musím povedať, že vydavateľstvo E. J. pomohlo knihu spracovať úžasne, takže som im veľmi vďačná a tiež som vďačná za podporu Fondu na podporu umenia, ktorú sme dostali.
Autor: Nikola Sedmáková
Přečíst si můžete také rozhovor s – v současnosti nejznámější – českou spisovatelkou Alenou Mornštajnovou.
Foto: Dominika Elizabeth Hladíková, E. J. Publishing
