Investigatívni novinári sú obrovským prínosom pre našu spoločnosť. Deň čo deň sa niekoľko hodín vŕtajú v kauzách a záplavách dokumentov, aby mohli verejnosť pravdivo informovať o tom, čo sa v našej krajine ale i v celom svete naozaj deje. Avšak, čím je ich práca potrebnejšia, tým menej bezpečná v skutočnosti je. Vypovedá o tom aj tragická udalosť spred piatich rokov, kedy bol na objednávku zavraždený slovenský investigatívny novinár Ján Kuciak spolu s jeho snúbenicou Martinou Kušnírovou. Práve na ich počesť ale aj ako odkaz pre budúce generácie bol natočený dokumentárny film Kuciak: Vražda novinára. O radostiach a strastiach investigatívnej novinárčiny no i o Kuciakovej tragédii sme sa rozprávali s mladou investigatívnou novinárkou Zuzanou Šotovou.
Ako ste sa od internetového prekladateľstva dopracovali k samotnej novinárčine?
Rozhodla som sa začať študovať magisterskú žurnalistiku na Karlovej Univerzite v Prahe. V rámci jedného predmetu sme mali prednášku práve s mojou terajšou šéfredaktorkou a zakladateľkou investigace.cz Pavlou Holcovou. Dovtedy som ani poriadne nevedela, že nejaká investigace.cz vôbec existuje. Jej prednáška ma však nadchla, hltala som každé jej slovo a v momente som sa rozhodla, že toto je to, čo chcem v živote robiť. Nevedela som tú myšlienku jednoducho pustiť z hlavy a nejakým spôsobom som si „vyinvestigovala“ kontakt na samotnú Pavlu. Bez rozmýšľania som jej zavolala, vysypala na ňu, čo robím, ako ma jej prednáška zaujala a že by som im chcela byť nejako nápomocná. Pavla si ma pozvala na pohovor priamo k nim do redakcie. Získala som u nich stáž, ktorá primárne pozostávala z prekladania článkov a fact-checkingu až som sa postupne úplne zabehla do chodu samotnej redakcie. A práve vtedy mi Pavla oznámila, že chcú, aby som pre nich začala oficiálne pracovať.
Investigatívna žurnalistika pochopiteľne nie je pre každého. Bolo pre vás náročné zvyknúť si na to, ako celý proces funguje?
Do redakcie som sa síce dostala celkom jednoducho, no musela som si osvojiť obrovské množstvo vecí vo veľmi krátkom čase. Hneď na začiatku môjho pôsobenia v redakcii mi bol zverený jeden veľký projekt. Pôvodne mi s ním mal pomáhať skúsenejší kolega, no mala som tú smolu, že odišiel a celý projekt v podstate spadol na plecia mne. Týkal sa mapovania azerbajdžanských majetkov v južných Čechách. Šlo o Azerbajdžancov, ktorí sú napojení na vysokú politiku v samotnom Azerbajdžane. V redakcii sa so mnou nikto nemaznal, všetko som sa musela učiť za pochodu, rýchlo a efektívne.
Čo vás na vašej práci najviac baví? Vedeli ste vždy, že žurnalistika je smer, ktorým by ste sa chceli vydať či to bolo spontánne rozhodnutie?
Zvykla som robievať rôzne školské časopisy, ale potom som sa, z mne neznámeho dôvodu, od novinárčiny úplne odklonila a myslela som, že skončím ako prekladateľka. Postupne som si však uvedomila, že ma čoraz viac zaujíma práve tá analytická alebo takpovediac „rešeršná“ stránka žurnalistiky. Nevedela som sa nabažiť hrabania v dokumentoch, zisťovania, bádania a pomalého zostavovania celej problematiky s použitím verejných zdrojov a dát. Nemám moc v láske tú časť novinárčiny, ktorá obnáša konfrontáciu osôb a následnú komunikáciu s nimi. Práve naopak, viac si užívam rozuzľovanie rôznych hádaniek a hľadanie spôsobov, ako z prístupných dát vyťažiť úplné maximum.
Čo prináša investigatívna novinárčina a na čo by sa mali jej študenti a budúci absolventi pripraviť?
Myslím si, že verejnosť má veľmi mylnú predstavu o podstate práce investigatívneho novinára. Predstavujú si nás ako postavy z amerických filmov, že beháme kade tade po svete, dostávame sa do zakázaných tajných miest a takto zbierame prevažnú časť našich informácií. To však vôbec nie je pravda. Väčšina našej práce zahŕňa skôr pasívne ťukanie do počítača, prehrabávanie sa v otvorených zdrojoch alebo snahu nájsť nejaký únik nutných informácii. A potom nás čaká už len siahodlhé čítanie dokumentov, ktoré majú niekoľkokrát stovky strán. Naozaj to nie je práca pre každého, je nutné čítať efektívne, ale s porozumením, prepájať si útržky informácii do zrozumiteľného celku, aby sme porozumeli, prečo konkrétna transakcia prebehla tak, ako prebehla, podľa akého zákona, aké inštitúcie v nej figurovali a či bola v súlade s predpismi. Zničím teda všetkým ilúziu o dobrodružnej investigatívnej práci, pretože sa naozaj jedná o detailné a precízne zbieranie dát, ktoré si vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti. Je totiž nutné, aby každá veta, každé slovo použité vo finálnom článku, bolo overiteľné na základe zdrojov a dôkazov.
Aká bola doposiaľ najzaujímavejšia kauza, na ktorej ste pracovali?
Tak to bola určite kauza s bývalým predsedom vlády Českej republiky Andrejom Babišom, Pandora Papers. Myslím, že ju môžem pokojne označiť za naozaj precíznu školu investigatívnej novinárčiny. Doteraz si pamätám ako som sa niekoľko mesiacov hrabala vo všemožných dokumentoch úhľadne rozložených po celom mojom byte. Dostala som sa až do takého bodu, že som už presne vedela, v ktorom dokumente mám hľadať konkrétnu informáciu, ktorú sme práve potrebovali. Zároveň som vďaka tejto kauze dostala príležitosť spolupracovať s obrovským množstvom zaujímavých ľudí, zdieľali sme si poznámky a postrehy s rôznymi redakciami nielen z celej Európy ale i zvyšku sveta, ktoré sa na kauze podieľali. Bol to naozaj masový projekt. Nechýbala ani tá dobrodružnejšia časť novinárčiny, pretože som vycestovala do Francúzska pozrieť sa na konkrétne nehnuteľnosti.
Teraz odbočíme už priamo k dokumentu Kuciak: Vražda novinára, ktorý sme mali možnosť vidieť. Vy ste v čase tejto obrovskej tragédie ešte ako investigatívna novinárka nepôsobili. Zaujímalo by ma však, či Kuciakov príbeh nejako ovplyvnil váš pohľad na investigatívu?
Úprimne si myslím, že skutočné dôsledky tejto tragédie som začala naplno 
vnímať až v čase, keď som prišla do investigace.cz. V tej dobe bol dokument už v procese natáčania a ja som sa naň pozerala akoby zo zákulisia, čo mi poskytlo úplne iný pohľad na celú situáciu. Do redakcie nám prišiel filmový štáb, moja šéfka Pavla, ktorá hrá v dokumentu jednu z hlavných úloh, a kolegyňa Eva Kubániová, ktorá sa aktívne podieľala na samotnej produkcii dokumentu a robila rôzne rešerše, mali plné ruky práce. Obe nám rozprávali príbehy o samotnom Kuciakovi, aký to bol človek a ako sa s ním pracovalo. Bolo to nesmierne náročné obdobie plné emócií. Doteraz si živo pamätám, ako som sedela za stolom v redakcii v čase, keď prebiehal súd a každú chvíľu som počula, ako na seba kričia z jedného konca redakcie na druhý, koho práve zatkli. Ja som sa zo všetkých síl snažila zostať v obraze a absorbovať to obrovské množstvo informácii, ktoré sa na dennej báze rozrastalo. Zasiahlo ma to určite v tom zmysle, že si musíme dávať pozor na to, čo ľudom okolo seba dovolíme. Nielen my ako samotní novinári ale aj celá spoločnosť. Pretože pokiaľ sa nezakročí včas, pokiaľ dovolíme utláčať novinárov, je to akoby sme dovolili utláčať samotnú demokraciu. A to je častokrát proces, ktorý na prvý pohľad ani nevidno. Zoberme si napríklad Maďarsko či Poľsko, v ktorých nezávislé média pomaly neexistujú. A to isté sa môže stať aj u nás, pokiaľ nebudeme obozretní.
Stalo sa vám počas vášho pôsobenia, že by sa vám niekto otvorene vyhrážal?
Každý jeden deň dostávame nenávistné správy, emaily alebo komentáre na všetky naše sociálne siete. Niekedy keď to čítate, ani sama neviete pochopiť, aká nenávisť musí byť v tom človeku, keď dokáže takéto niečo napísať alebo povedať. Akoby si ľudia ani neuvedomovali, že na druhej strane je tiež len človek a nie nejaký robot. Avšak žiadne z týchto správ nie sú natoľko vážne, aby sme sa cítili byť v ohrození.
Máte dojem, že by sa zmenil pohľad na vyhrážky, ktoré dostávate, po Kuciakovej tragédii?
Teraz budem hovoriť za moju šéfredaktorku Pavlu. Určite sa na ne kladie oveľa väčší dôraz než predtým, ako spomína aj v samotnom dokumente. V tom čase podcenili celú situáciu aj ľudí, s ktorými mali dočinenie. Ich vyhrážky im pripadali ako niečo absurdné a jednoducho nemysliteľné. Je to smutné, ale plynie z toho ponaučenie do budúcna.
V čom by sa podľa vás mali orientovať študenti, ktorí sa rozhodnú pre kariéru investigatívneho novinára?
Určite to do veľkej mieri závisí aj od toho, aký typ novinárčiny chce ten daný človek v živote robiť. Netreba pri tom zabúdať, že všetky sú rovnako dôležité a navzájom sa dopĺňajú. Všeobecne je však potrebné, aby vedel investigatívny novinár dbať na fakty, správne ich interpretovať a nebál sa objavovať.
Autor: Ema Materanková
Máte rádi naše dobrý zprávy a chtěli byste nás nějak podpořit? Prostřednictvím drobného příspěvku na náš transparentní účet můžete jednorázově či pravidelně pomoci Dobrým Zprávám se i nadále rozvíjet.
Foto: Štěpán Zvoníček, Antonín Šrejber, kino.pxcentrumpb.sk, archív Zuzany Šotovej
